pondelok, 7. marca 2011

Milujete koníka - Austrália...

......autor Ján Kulík

            S domestikovaním koňa sa vraj začalo niekde v Ázii a to zase niekde okolo roku 3000 p.n.l. Najstaršie fosilované pamiatky siahajú do severozápadnej časti Ameriky, odkiaľ, počas ľadovej doby, kôň sa dostal aj do Ázie a ďalej do Európy. V Amerike vyhyhul. Prví kolonisti, neskorší Indiáni ho lovili a jedli, takže keď sa u nich rodili civilizácie, koní už nebolo a hádam aj preto, nikdy ani neprišli na ideu kolesa, voza.


             
            Takto asi vypadal predchodca koňa. Kôň druhu Przewalski, predchodca európskych druhov koní, bol už skoro zanikol. Podarilo sa ho však „vzkriesiť“ opačným krížením, takže dnes už zase žije v Mongolsku, v Číne a v Rusku.

            Od domestikovania, kôň je nerozlučným druhom človeka. Pomáhal mu pri obrábaní pôdy, pri dozore na iný dobytok, pri migrovaní... a pravda, využívalo sa ho aj vo vojnách. Od nepamäti, na bojiskách hynuli nie len ľudia, ale aj kone. Počas Napoleónovno ťaženia na Rusko, vyhynúli nie len ľudia, ale aj ich kone. Posledné zapojenie koňa do vojny, bolo v II. sv. vojne. Spomína sa, že nemecké vojsko ešte aj vtedy používalo ťažné kone a pravda, používali ich aj ruskí Kozáci. Západné „historické“ pramene vždy spomenú, že „galantní Poliaci“ na koňoch išli proti nemeckým tankom, až to dopálilo jedného amerického Poliaka a poznamenal, že ani Poliaci nie sú toľko sprostí, aby sa na koňoch hnali proti tankom.
            V súčasnosti kôň sa využíva skorej ako turistická atrakcia. Priaha sa do fiákrov, alebo sú aj také ranče, kde turisti prichádzajú, aby si zajazdili... no hlavne sa využíva na dostihy, ródeá a pod. čiže hlavne na rekreáciu. Sú však krajiny, ako na amerických kontinentoch, v Austrálii, na N. Zealande, ale aj v Afrike, či v Ázii, kde je kôň ešte vždy nevyhnutný pri napásaní statku, jeho zhaňaní a pod. Že sa kôň využíval na rozličné práce, pozorným krížením sa aj dosiahol celý rad odrôd, „rás“.
            Na veľkých majetkoch vo vnútrozemí a na severe krajiny, kôň ešte vždy robí. Helikoptérou sa hľadajú roztratené skupiny kráv, ženie sa ich v smere, kde čakajú ľudia a teraz zhaňania stáda na starosti majú tunajší „jackaroo, jillaroo“ (cowboy a cowboyka) na koňoch, motorkách...

Vrtulník prihnal kravičky a stockman ich prevzal.

Tu si austrálsky farmár prehania menšie stádo. Pomáha mus pes, „Australian cattle dog“ (austrálsky kraviar).


 Jackaroo prehania polodivého býka. Northern Territory.

Svojho času, všetky veľké „stations“ (ranče) na severe zamestnávali aj domorodcov. Mali s nimi problémov, ale nejak vychádzali na kraj. Platili ich minimálne, čo sa týka peňazí, ale ich ubytovali, zásobovali potravinami, šatstvom... lenže niekde v 70-tých rokoch XX. st. vyšiel zákon, že ich musia platiť rovnako, ako aj belochov. Pravda, hneď väčšína z nich prišla o prácu. Majiteľovi sa to neoplácalo. Prečo? Tak okrem zhaňania statku, nevedeli nič iné. Neraz, práve v čase, keď sa mal zhaňať statok, odrazu zmizli. Rozpŕchli sa po buši. Vraj odišli na „walkabout“ (na vandrovačku). Dnes sa otvárajú „školy“ pre zaučenie mladých, ako sa robí so statkom. Zopár veľkých majetkov v centrálnej Austrálii štát vykúpil a daroval ich domorodcom. Tu, kde ako, ale gazdujú na svojom.
            * Všimni si tie austrálske kone, „Astralian Stock Horse“.

Australian Stock Horse sa vyvinul skrížením arabského, španielského a anglického Thoroughred . Je pomerne vysoký. Podľa ang. imperialnej miery, má 16 hands (dlaní). Jedna dlaň = 4 inče = 10,16 cm. Má veľkú výdrž a silnú stavbu tela. Využíva sa hlavne na majetkoch, ako kôň tunajších cowboy-ov a je vynikajúci aj ako vojnový kôň. Osvedčil sa hlavne v I. sv. vojne, ako kôň austrálskej ľahkej jazdy, ktorá vlastne podujala aj historický posledný masový útok na turecké pozície pri meste Beersheba v Palestíne.

 Dva koníky sa pasú na susedovej farme.
            Medzičasom vznikol aj tzv. Australian Pony. Skrížilo sa Arabského koňa + Welšského pony + Exmoor pony + Shetland pony + Thoroughbred. Tento koník dosahuje výšku do 13 dlaní a využíva sa hlavne na jazdenie a hru pólo. Zafarbenie má rozličné.

Meranie výšky koňa.

            Brumby je názov tunajšieho „divého“, či zdiveného koňa. V čase „zlatej horúčky“... mnohé kone odbehli do bušu a začali sa tam volne rozmnožovať. Stredom XX. st. ich počet prevýšil dva miliony a robili škody, nuž muselo sa začať s odtrelom. Dnes sa ich počet drasticky znížil, ale predsa sú izolované čriedy v Queenslande, v N.S.W. a vo Victorii. Hlavne v Alpách. Zopár farmárov ich aj dnes loví, krotí... v nádeji, že do klepca dostane výborného koníka.
            Divý koník sa hodí najmä pre vnútrozemné rodeá.

Tento jazdec si asi odleží v lokálnej nemocnici.

      
Mustang je americký divý kôň a ich rodeá majú dlhú tradíciu. Toto je kresba z XIX. st.

            To jazdenie na divom koni vôbec nie je jednoduchá vec. Človek musí najskôr spoznať správnu jazdu, všetky jej odtienky a len potom môže vysadnúť aj na divého koňa.
            Základy klasickej jazdy určil neapolitánsky majster jazdy Frederico Grisone, ešte v 1550. roku a tieto pravidlá platili až do XX. st. Najmä v rozličných vojenských školách a aj dnes sa praktikujú v „Španielskej škole vo Viedni“. Človek, jazdec má nohy vystreté, v ruke korbáčik a na nohách ostrohy. Jazdec má nad koňom úplnú domináciu.
            Taliansky dôstojník jazdy, Federico Caprilli (1867 – 1907) prišiel na ideu, aby jazdecké sedlo sa posunulo trochu vyššie, nohy sa trochu ohli a hlavne odporúčal nie domináciu nad koňom, ale partnerstvo, kooperáciu. Kôň má mať voľný pohyb, hľadať si svoju rovnováhu atď.



 Správna jazda, podľa „Viedeňskej školy“ a podľa novej metódy.


Populárnym športom anglických vyšších tried je poľovačka na líšky. Panstvo sa ráno zoskupí pred kaštieľom, upije si „teplý čaj“ ( s whiskey), sluhovia privedú psov (beagle), ďaľší sluhovia niekde vypustia nastráchanú líšku, zodpovední zatrúbi na rohu a začne sa naháňačka. Krvavý a krutý „šport“, nuž nie div, že z radov obyčajného sveta má mnoho odporcov.

            Synovia pánov, lebo len oni si to môžu dovoliť, idú na pólo zápasy. Na to sa používajú menšie koníky, väčšie pony. Hru si asi priviezli z Indie a Afganistánu. Tam sa bojuju o mŕtvu kozu, ovcu, no hra je podobná.


Ak vo svojich génach máš čo len trochu po Keltoch, milovať konské preteky ti bude záväzné.


            Priekopníci života v Austrálii mali však väčšie starosti. Kôň im bol sluhom. Na ňom sa oralo, vozila úroda, vozila vlna do riečnych prístavov, kým v meste, každý pivovar mal aj svoj záprah koní druhu Clydesdale. Na nich sa rozvážalo pivo. Konečne, ale len počas nejakého festivalu, takéto záprahy vidíme aj dnes.

Záprah silných „Cladesdale“ rozváža pivo. Záber je z konca XIX. st.


Stredom XIX. st. sa vlna prevážala na tento spôsob. Zapriahli sa silné kone, voly a poď ku riečnemu prístavu napr. v Echuce. Cesta niekedy trvala aj celý mesiac.


Začiatkom XX. st. hlavne po I. sv. keď mnohí vojaci prišli domov, vláda im udelila parcely pôdy (za výhodnej pôžičky) a dovčerajší vojaci sa dali do orania panenskej pôdy. Aj na túto prácu sa najlepšie hodil len druh „Cladesdale“ a v závislosti od štruktúry pôdy, neraz sa do pluha priahalo aj niekoľko párov koní.

            U nás sa na ťažké poľné práce využíval hlavne druh koní Nonius. Bol to „dvojužitkový“ koník. Hodil sa pre vojnu a aj pre ťažké práce. (O ňom sme už písali.)


Koľko je na svete druhov? Nikto nepozná presný počet. Dá sa ich však rozdeliť na „ťažké“, rýchle, pony a miniatúrne. Každá krajina mala, alebo aj má svoje stanice na zošľachťovanie, alebo prezervovanie už zošľachtilých druhov. Najstaršia maštal bola založená ešte počas R-U a nachádza sa v českom meste Kladruby.
            Keďže väčšina z nás žije v meste... asi najviacej nás zaujímajú koníky na jazdenie a to nie len „normálny“, ale aj malé, pony, ba až miniatúrne. Prinášame vám krátky prehľad.


Ten väčší kôň, z Peru, meria 15 dlaní, kým vedľa neho je Falabella z Argentíny, sotva 7 dlaní. Využíva sa, ako miláčik, ba môže sa ho aj zapriahnúť do primeraného vozíka.


Z výstavy miniatúrnych koní.

            Na jazdenie, hlavne pre deti, najviacej sa využíva Shetland pony. Má keltský pôvod a meria od 6,2 – 9,3 dlaní. Zafarbenie je rozličné.



Hackney pony meria 14 dlaní, kým jeho väčší brat meria 15 dlaní a využíva sa na pólo.

Welšský pony meria 12 – 13 dlaní a využíva sa hlavne pre jazdenie.

Každý vytrenovaný koník je poslušný a „robí, ako kôň“, ale keď má trochu voľna, vie byť aj hravý. Najmä po jazde. Vtedy sa najradšej vystrie, vytrčí kopýtka, váľa sa po tráve, aby sa poškrabal...

            Otvorili sme ďaľšie okienko do Austrálie a hádam dali aj odpoveď na niektoré vaše otázky. Predsa, na všetko odpovedať nemôžeme, ale snažíme sa. 

.....................................................................................


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára